Eugen Gindl sa ako dlhoročný ochranca prírody v 80. rokoch 20. storočia
podieľal na vzniku známeho dokumentu Bratislava/nahlas. Patril k
zakladateľom občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu v Novembri ´89.
Bol tiež dlhoročným šéfredaktorom časopisu Kozmos.
Profil publicistu a scenáristu Eugena Gindla
Eugen Gindl sa narodil 2. februára 1944 v Bratislave. Detstvo a mladosť
strávil v Liptovskom Mikuláši – jeho otec ako lekár dostal po 2.
svetovej vojne miesto v tamojšej nemocnici. Aby mohol študovať
žurnalistiku, musel absolvovať ročnú prax ako robotník. Svoje prvé
články a reportáže uverejňoval v novinách Nový Liptov.
V rokoch 1962 – 1968 študoval na Katedre žurnalistiky Filozofickej
fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Využil možnosť získať
štipendium v západnom Berlíne a pokračoval tam v štúdiu publicistiky a
politológie. "V šesťdesiatom ôsmom som promoval, ale o tri mesiace
neskôr prišli Rusi a v ruskej invázii nebolo rozumné začať novinársku
kariéru," povedal Gindl pre Online lexikón slovenských filmových
tvorcov. Hoci mu v roku 1970 zobrali pas a nemohol štúdium ukončiť,
skúsenosť z Nemecka považoval za veľmi prínosnú.
Stal sa reportérom týždenníka Život, venoval sa písaniu o prírode i
horolezectve. Z tohto prostredia čerpala námet úspešná rozhlasová hra
Vynes na horu svoj hrob, ktorú napísal s Ondrejom Sliackym. V roku 1979
podľa nej nakrútil film režisér Jozef Zachar. Spolu so Sliackym napísal
rozhlasovú hru Hĺbkový rekord, venoval sa tiež tvorbe pre deti
(rozhlasová hra Šamajov memoriál).
Napísal scenár k filmom Chuť vody, ktorý v roku 1982 nakrútil Peter
Hledík, o rok neskôr vznikla podľa jeho scenára snímka Celý svet nad
hlavou (r. Stanislav Párnický). Filmovej podoby sa dočkal aj Hĺbkový
rekord opäť v spolupráci s Párnickým (1985). V roku 1989 sa podieľal na
scenári k filmu Právo na minulosť, ktorý nakrútil režisér Martin Hollý. O
rok neskôr vznikla podľa jeho scenára snímka Keď hviezdy boli červené
(r. Dušan Trančík).
Od roku 1983 bol Eugen Gindl publicistom a scenáristom v slobodnom
povolaní. Spolupracoval s ochrancami prírody a venoval sa dokumentárnej
tvorbe. Patril k šiestim redaktorom známeho samizdatu Bratislava/nahlas,
ktorý vyšiel 2. októbra 1987 a popisoval katastrofálny stav životného
prostredia (ďalšími boli Ján Budaj, Juraj Flamík, Fedor Gál, Mikuláš
Huba a Peter Tatár). Keď dokument rozhlasová stanica Hlas Ameriky
označila za "najväčšiu facku, akú dostal režim od roku 1968", boli jeho
autori vystavení nátlaku a zastrašovaniu.
V Novembri ´89 patri Eugen Gindl k zakladateľom hnutia Verejnosť proti
násiliu (VPN). Bol členom prvého Koordinačného výboru VPN a
šéfredaktorom občianskych novín Verejnosť. Od roku 1989 viedol ako
šéfredaktor vedecký časopis Kozmos, bol šéfredaktorom slovenskej prílohy
Stredoeurópskych novín v Denníku SME (1994 – 2000) a v rokoch 1997 –
2000 pôsobil aj v mesačníku OS.
V roku 2007 nakrútil podľa Gindlovho scenára Martin Repka snímku Návrat
bocianov. Bol tiež autorom divadelnej hry Karpatský thriller, ktorú v
roku 2013 uviedlo Slovenské národné divadlo.
Z literárnej tvorby Eugena Gindla možno spomenúť zbierku básní Piknik na
Lietajúcom koberci či knižku dialógov s Fedorom Gálom Two up (2006). V
roku 2015 mu vyšiel výber reportáží Čelom vzad, ozvena!, nasledovali
diela Svetobežník bez pasu (2019) či spomínanie na legendárneho
výtvarného umelca nazvané Koloman Sokol (Maestro de los Maestros) z
minulého roku. V roku 2020 mu vyšla kniha Zaživa v Tramtárii.